Záhoráčka bloguje

 až teraz si uvedomujem, aké je to ťažké... väčšina z tých stratených sa vytratila akosi nenápadne, boli jeden čas tu a už akosi nie sú... prestali sme sa stretávať, telefonátov bolo pomenej, až sa úplne vytratili. Občas mi ich pripomenie zabudnutá pripomienka v telefóne. Ten si pamätá každý rok ich narodeniny... aj keď mne už dávno z pamäte odišli... alebo ich náhodou stretnem, prehodíme pár slov, povieme si: ozveme sa, ale vieme, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa zase len náhodou stretneme...

 Už keď sa vytrácajú, snažím sa ešte „zabojovať“ dohodnúť si stretko a potom ho niekto z nás zruší, lebo do toho prišlo zase niečo iné... už dôlezitejsie...

 Ale stále to prebiehalo akosi nenápadne, plynulo a pomaly... až do teraz.

Pred tromi rokmi prišla do Bratislavy, kučeravá, malá, chudá, neskutočne pekná, plná energie a stále ochotná sa baviť a tešiť sa z maličkostí. Často hovorila o tom, že sa raz vráti na východ, ale stále bola tu, vedeli sme všetci, že ju to ťahá domov...ale rok na intráku, potom spoločný prenajatý byt... ako v priateľochJ boli sme štyria a z pôvodnej zostavy už zostávam len ja... vlastne nie, ešte týždeň tu zostane aj ona... ale už má pobalené všetky veci... toľko krát len stačilo, že je doma, len že tu je, nerieši nepátra a ešte aj rada upratujeJ nedá sa želať si lepšiu spolubývajúcu... ale ona je aj kamarátka...

 Je veľa druhov kamarátstiev, tie overené, dlhoročné, ktoré ustáli veľa rokov nepohody aj šťastia, prvé lásky, sklamania a výhry... tie z výšky, čo sú už vlastne tiež dlhoročnéJ a neskutočne pevné o ktoré sa dá oprieť a spoľahnúť sa na ne... a potom sú tieto nenápadné. Ľudia, ktorých úplne podvedome vnímame pri sebe, sú s nami a možno neprešli žiadnymi búrlivými zmenami, traumami alebo výbuchmi emócií, ale boli tu...dlho a vždy...

 A teraz odchádza... na východ, bude tam šťastná, má tam priateľa, prácu a vlastný byt... viem, že bude šťastná, ale mne tu bude strašne chýbať... a prišla som na to až teraz, aká je pre mňa dôležitá, ako vždy bola tu, ako vedela, čo má povedať a urobiť... je to obyčajné kamarátstvo v jednom obyčajnom živote a včera, keď sme mali rozlúčkovú opekačku som si uvedomila, že už odišla, už som ju stratila a nie postupne a nenápadne... rýchly, bolestivý rez, zbalí sa, odíde a už sa nevráti, nikdy, už nepovie stretneme sa doma... východ nie je ďaľeko, ale viem, že si ešte pár krát zavoláme, sem tam sa stretneme, ale už si budeme zase plynule každá žiť svoj život, ktorý nenápadne prekryje minulosť... jedna bez druhej... nič fatálne... len obyčajné kamarátstvo v obyčajnom živote...

 Kaku, veľa šťastia a ďakujem za to obyčajné kamarátstvo, ktoré sa stalo neskutočne neobyčajným...